Nie som filmový fanatik, možno ani fanúšik. Filmy pozerám, keď už naozaj nemám čo iné robiť. Videl som ich však dosť na to, aby som nebol celkom mimo, kultúrne hovädo.
Bol pondelok, predpoludnie, a ja som pred hodinou vstal. Najedený, spokojný, ale zrovna s tým, že niet čo robiť (nj, zlaté časy). A vtedy si vravím, skúsim to. Už pár dní do mňa hučala, že Kima musím vidieť, že je úžasný, že je iný. Skúsil som teda niečo, na čo by ma nik pri čo i len trochu inej konštelácii hviezd nenahovoril. Zapol som si:
1, japonsko-kórejský film,
2, ktorého celý dej sa odohráva na malej lodi,
3, vystupujú v ňom prakticky len dvaja ľudia – starec a mladé dievča,
4, „o láske“,
5, takmer bez dialógov.
Päť dôvodov, pre ktoré by som si nikdy film nezapol sa stretlo v snímke Hwal (Luk) od kórejského režiséra Kim Ki-duka. A ja som pozeral.
Hodina a pol života, ktorá stála za to. Nechápem, ťažko popísať, čo ma zaujalo, ako pragmatik by som sa inokedy podobným umeleckým výtvorom vysmial. Luk však bol iný. A vedel som, že toto nemohol byť môj posledný Kim. Či už to bolo hudbou, alebo tichom, symbolmi, alebo len silou toho všetkého ako celku…
Ešte v ten večer som si zapol ďalšieho, volal sa Sen – a bol o ničom. Až neskôr som zistil, že ide o najnovší Kimov film a neviem prečo, ale prišiel mi neskutočne preamerikanizovaný, bez pointy, bez zmyslu a celkom bez racionálneho uvažovania. V Luku a Sne som však našiel niekoľko paralel a vravím si, že by bolo zaujímavé vidieť ďalší film, či sa v ňom znova hlavná hrdinka bude kŕmiť retiazkou, či opäť uvidíme samovraždu, či bude mať znova nečakaný záver, ktorým neraz všetko obráti.
Dnes mám za sebou všetkých pätnásť Kimových filmov a či chcem alebo nie, trúfam si povedať, že už čo-to o ňom povedať môžem. Na jednej strane je Kim Ki-duk géniom pohrávajúcim sa s ľudskou myslou a fantáziou každou minútou viac a viac. Na strane druhej však už vidím aj obohranú platňu. Sex, násilie, prsia, brutalita, smrť, ticho ako zvuk, mlčanlivosť až nemota, voda, roztrhané fotografie, facky, krik a rev, utláčanie ženy, väzenie, prostitúcia, maľovanie, štyri ročné obdobia, iracionálnosť. Kým prvé jeho filmy som vďaka týmto symbolom žral, v siedmom ma to už začalo štvať. Minimálne polovica z nich sa nájde v každom jednom snímku a ako keby Kim už nemal čo viac ponúknuť, vyžiera sám seba. Vracia sa k tomu, čo mu raz, dvakrát, trikrát prinieslo úspech a nehľadá nič nové.
Kim Ki-duk je svojský a som rád, že som ho spoznal. Aj ďalší jeho film zhltnem hneď ako to bude možné. Ešte žiadneho režiséra som neprečesal tak, ako teraz jeho. V rodnej krajine ho neuznávajú, nepredáva sa. Pre nás je však prijateľným podaním tamojšej kultúry. Len aby to nedopadlo tak, že kvôli komerčnému úspechu zostane už len tieňom samého seba.
Tento blog som písal priebežne, začal som niekde pri desiatom filme, možno je to len rýchle vyhodenie časti pocitov, o Kimovi by sa dalo rozprávať a filozofovať fakt dlhé hodiny. Som zvedavý ako to celé vo mne dozreje a ako ho budem vnímať, keď sa raz k nemu vrátim.