zago

Je zrejme európskou raritou, keď druhé najväčšie mesto v krajine a vlastne najrozsiahlejšie široko-ďaleko nemá dôstojného zástupcu v najvyššej futbalovej súťaži. Ok, čisto fakticky – má. Dajte si však, Košičania, ruku na srdce – je súčasný MFK klubom, pre ktorý sa oplatí žiť?

Problémov je v košickom futbale ako maku, peňazí zas ako šafranu. Kde začať? Štadión. Baví ešte niekoho chodiť na „to miesto, kde sa v Košiciach hrá liga“? Koľko sa pritom narozprávalo o výstavbe nového, koľko sa snívalo. A nejde to. Tribúny desiatky metrov od diania, prostredie ďaleko od rodinného. Sedačky sú prázdne, zopár nadšencov je v radoch ultras, zvyšných pár postáva pri zábradlí vôkol. Kúpiť si pivo je problémom, odskočenie na toaletu neriešiteľným snom. Terén, na ktorom sa hrá, radšej ani neriešime, bez vyhrievaného trávnika si človek v tomto období nenavyberá. A ten, komu štadión vlastne nepatrí, nemá ani dôvod investovať doň..

Jablkom sváru sú, ako inak, financie. MFK Košice je klubom, o ktorý by sa mali postarať mesto a súkromný vlastník spoločne. Blažej Podolák musí byť už z celej situácie otrávený, ďalej to takto nejde. Mesto mu finančne príliš nepomáha a sám dotovať napoly skrachovaný klub rozhodne nebude. Možno ani s podporou od mesta by nebol taký problém, keby sa nediali s peniazmi veci, ktoré spomenieme o pár riadkov nižšie. Kde však tie peniaze vziať? Košice ako také majú takisto starostí vyše hlavy s inými vecami, ako je práve futbal. Snáď aspoň na dôstojnú organizáciu MS v hokeji sa nájdu prostriedky.

Peniaze však netrápia iba ľudí v klube, ale aj fanúšikov. Tým nezostáva nič iné, len neveriacky krútiť hlavou. Predaj Matiča je už zrejme zabudnutý, nabalený srbský manažér spokojný a klubová kasa naďalej prázdna. Novák a Milinkovič zostali najdlhšie ako mohli, vhodný okamih na ich predaj sa dávno premrhal a tak odišli v podstate takisto za drobné. Darmo, že Milinkovičov rekordný prestup v rámci ligy prilial do košickej pokladnice prúd eur, keď vieme, že v minulosti mohol byť dvakrát silnejší. Otázne však je, ako by si MFK počínalo bez neho a vôbec, po športovej stránke jeho dlhé udržanie v mužstve môžeme len kvitovať. Kiežby však mohol zostať naďalej. A nielen on. Mladí a talentovaní futbalisti, mnohí mládežnícki reprezentanti, ktorých Košice vychovávajú, utekajú pri prvej možnej príležitosti. Dnes už hrdosť na tradíciu, či láska k materinskému klubu neexistuje, zvlášť nie, ak je klub v takom bahne, ako ten košický. A tak ten, kto dobre prihrá trikrát po sebe, už podpisuje. Je jedno kam, Slovan, Poľsko, či druhá francúzska liga. Všetko je krokom vpred. A práve to je smutné.

Apropo, hrdosť na tradíciu. Tá v Košiciach možno nevymrela, pasuje sa však s problémom, ktorý je väčší, ako sa pôvodne mohlo zdať. Aj tých pár fanúšikov, ktorí ešte na košický futbal nezanevreli, totiž vyťahuje transparenty „Jedine VSS“ a volá na slávu zaniknutého klubu. Náhradu kúpenú z Ličartoviec neakceptuje v takej miere, akú by si jediný veľký klub v meste zaslúžil.

Futbalová bašta, akou kedy boli Košice, by mala hrať v lige prvé husle. Obdobie ticha, či nezdaru chápeme, nie však dlhé, desať a viacročné. V Košiciach majú hrať traja reprezentanti, traja kvalitní legionári, traja mladíci okolo dvadsiatky koketujúci s národnou dvadsaťjednotkou… Zrejme je to však len taký malý sen fanúšika – idealistu. Dobrý futbal robia v Senici a zvládli to na kolene za pár mesiacov. Vynikajúce úspechy dosiahla Žilina, pretože sa v nej pracuje koncepčne. Do najvyššej súťaže sa derie Trenčín a nepochybne v nej nebude do počtu. Ďalší príklad. Keby však platilo len „kde je vôľa, tam je cesta“, bolo by všetko jednoduché. V meste, kde je bohatý hokejový klub, však nechýba vôľa, ale peniaze na futbal. Škoda, pretože „futbalových“ Košičanov je mnoho. V meste hrávajú futbal stovky mladých chlapcov, v okolitých dedinách sú desiatky mužstiev, ktorých fanúšikovia by radi videli veľký futbal vo veľkom meste. No a v neposlednej miere má v metropole východu veľmi silné zázemie mini-futbal. Uvidíme ich ešte niekedy?