zago

– „Nevymažem ho, aj keď sa nerozprávame a neznášam ho, ale to by mal potom navrch! To proste nemôžem spraviť…“

– „Všetko najlepšie, moja krásna, nech sa ti v živote darí a blabla…,“ spomenula si slečna X na svoju starú „kamarátku“ po polroku, keď na FB zistila, že má narodeniny. Aké úprimné. Radšej mať v mobile 20 smsiek a jednu oslavu s pätnástimi ľuďmi, ako sa chváliť 250 gratuláciami na sociálnej sieti od tých, ktorí ťa majú inak permanentne v péčku. Či?

– „Stop žirafám – Máme radi citróny – Sme hustí a chodíme poza školu – antifacebook – fuck off chelsea – Milujem dlhé vlasy“… Krutá potreba socializácie? Alebo čo vlastne koho láka byť tak neskutočne vtipný vytvárať tieto (či týmto podobné) skupiny a ďalších sa k nim pričlenovať? A nebolo by lepšie vyjsť na ulicu a stretnúť sa naživo? Nech ste, kto ste…

– „Ale som sa včera fajne rozbil,“ krásny status, alebo aj „Práve papám žemličku“ nie je zlý. A možno aj fakt zaujme desiatich, možno pätnástich z priateľov. Ale čo ostatní? Učiteľ z gymnázia, náhodná známosť, bývalý priateľ, budúca ex – statusy, ktoré píšeš, vidí každý z „tvojich“, ale viac ako polovica ľudí si z teba vďaka nim robí akurát tak srandu. Samozrejme, poza chrbát.

– Nie, ja nie som závislý. Uvedomujem si riziká, poznám kopu takých ľudí, ale ja určite nie. Ja som na FB „LEN“ preto, že… Ja tam ani nechodím, „ALE“… Každý má svoje „len“ a „ale“, no v konečnom dôsledku je to VŽDY o tom istom. FB už nie je tvoj nástroj, FB je už tvojim pánom. Ty si to však neuvedomuješ, vidíš to na iných, ale na sebe nie.

koniec, už je to von. mal som pekný deň, len ma rozčúlili názory niekoho, kto je učebnicový príklad interpretácie týchto riadkov. adios